sobota, 14. januára 2012

Tak teraz Vám rozpoviem

(VÝLEV)

Je to môj blog, v ktorom budem písať o čom ja chcem...

Tak a teraz Vám ja rozpoviem, čo ma mrzí a čoho mi je ľúto. Momentálne môj krvný tlak dosiahol tej najvyššej úrovne a je mi úplne jedno, čo si polovica z Vás bude po prečítaní tohto článku o takej chudere ako som ja myslieť.

NIKDY V ŽIVOTE (áno, viem, že doba je moderná, všade sú pojebané reklamné billboardy na pojebané obchodné domy a pod) NEPOCHOPÍM ľudí, ktorým začína internet liezť na mozog až tak, že nedokážu svoje voľné chvíle tráviť bez neho. Nedokážu sa zmieriť s tým, že kurva nežijú vo virtuálnom svete, a že ich reálny život nemá s tým virtuálnym naozaj nič spoločné. Hneď po prebudení im je jedno, kto pri nich leží a PREČO, oni si proste tesne po otvorení očí opäť potrebujú počekovať novinky. Pri spoločnom obede si čekujú snehovú situáciu v Tatrách a pri večeri nejakú pojebanú politiku alebo mail, ktorý tých 10 hodín, do toho rána, kedy otvoria tie svoje zvedavé oči, nepočká. Lebo všetko na INTERNETE je asi zaujímavejšie ako ich OBYČAJNÝ život.

Áno, vstala som hore pičou, ak sa pýtate na toto.

Niektorí ľudia si asi nedokážu uvedomiť, že iphone je len obyčajný biely kus plastu a to, čo sa v ňom skrýva nie je ani zďaleka také dôležité ako si myslia. Kedysi boli ľudia aspoň takí slušní, že ak s niekým trávili čas a niekto im volal, ospravedlnili sa pred zdvihnutím hovoru. Lenže to treba mať dnes tiež všetko v piči a pozerať si kokotiny od rána do večera. Nechápem, čo všetci na tom facebooku, gmail, twitter a podobných sračkách vidíme. Neviem, či to naozaj potrebujeme... Je mi z nás všetkých úprimne zle. Keby sme si namiesto hodiny na facebooku radšej zmenežovali stretko s priateľmi a nečekovali tie kktiny, ktoré tam každý píše. To už je naozaj svet taký povrchný?

Vec druhá. Film marhuľový ostrov.

Od začiatku som si vravela, že na film s takýmto jebnutým názvom do kina nikdy nepôjdem. Ešte šťastie, že ma prehovorila tajomná atmosféra bratislavského kina s názvom Lumiére. To, že vo filme hrali herci, ktorých mená zneli viac maďarsky ako slovensky je len dobre, nech sa už ľudia konečne spamätajú a uvedomia si, že aj toto je súčasťou Slovenska. Prostredie, v ktorom sa film odohrával bolo pre mňa osobne veľmi očarujúce, čomu dopomohlo aj letné obdobie, hudba a kamera, ktorá mne naozaj vyhovovala. Konečne nejaký film o obyčajných ľuďoch v obyčajnom Slovensku.

Ak sa vám zdá, že dve línie tohto blogu sa nedopĺňajú, pozrite si film.

P.S. Ak mit o niekto lajknete, dostanete na p...