nedeľa, 22. apríla 2012

Porcelán a v ňom nič

Celý deň sa tak nenápadkom zmráka nad mestom ale neprší. Verím tomu, že v momente : ja, otvorenie vchodových dverí, dopad nôh na asfalt a prejdenie cez prechod - by pršať začalo. Ako vždy. Dva krát som už zmokla tento mesiac. Deň, kedy je svetlo tak zvláštne jemnopochmúrne. Deň, kedy som i ja tak zvláštne jemnopochmúrna. Jasmínový čaj. Dva krát do roka a práve dnes. Neviem prečo, strašne silno vonia, tak silno ako všetky veci naokolo mňa v poslednej dobe. Neviem už ani ako dlho sa lúhuje. Ja sa ale "lúhujem" až priveľmi. Viem si predstaviť seba. Tam vonku za oknom, na tom chodníku, v tom svetle, zmoknutú a s myšlienkami, ktoré by chceli poznať mnohí alebo nikto. A namiesto toho sa celý deň lúhujem v tomto byte, kde sa ozve za celý deň jedna veta. "Dobré ráno."

Dni, na ktoré čakám... 
... Nechodia
Idem sa dogrcať z tej silnej vône toho pochmúrneho čaju.

Napísala by som si s tebou diktát. Ty by si diktoval a ja by som písala. Ty by si diktoval a ja by som písala. Až do zošedivenia. Až do smrti. Alebo až dokým by sme sa dopracovali k rannej vianočke a bielemu mliečku.

Máli sa mi. Všetkého sa mi máli.