Niekedy.

Rada si pletiem veniec z listov petržlenu, potom ho cítim na celých rukách. Rada sa len tak obzerám dozadu, rada sa vozím výťahom. Mám rada výšky, nebojím sa ich, no mám pred nimi rešpekt. Som rada, keď môžem byť niekde vysoko, na nejakej hore. Potom skúmam, či by sa ešte dalo ísť vyššie a keď zistím, že už nie, že táto hora je najvyššia v okolí, zmocní sa ma veľké šťastie. Dodnes si pamätám ako som sa naučila pliesť vence zo sedmokrások a púpav. Bolo to na dvore u mojej prastarej mamy, najskôr mi to nešlo, no keď ma to konečne naučila, plietla som ich zo všetkého, čo sa aspoň trochu podobalo na kvet. Keď sa mi veniec nepodaril, dala som ho zožrať sliepkam. Tým chutil. A tak si teraz splietam svoj život zo všetkého, čo sa aspoň trochu podobá na kvet. A keď sa mi nepáči, dám ho zožrať sliekam a upletiem si nový. Veď je tu jar!

Vždy keď.

Vždy keď mi je zle prihodí sa mi aj niečo fajn. Dnes som našla v zadnom vrecku riflí malú perličku, ktorú som dostala do daru, niekto mi ju tam skryl. Ležala na chodníku len tak. Niekto ju zo zeme zdvihol a ja som ju dostala. Dnes sa mi v zlej chvíli zakotúľala do ruky. Zlepšila mi náladu.

Ach bože.

Ešte päť dní v Prievidzi. Keby tu nebol les a Matej, je so mnou zle. Je tu pekne. Len tu nikde nie sú tulipánky. Ale v kine je dnes Psycho. Fajn. A teším sa na HOREHRONIE za Lenčou.