štvrtok, 28. mája 2009

To je deň.

Hrá Karel Gott. Taká jemná kolísavá melódia. Servírujem kávu. Na striebornom podnose. Vonia zelený čaj. Doma mám usušené bylinky. Teším sa na wilsonic a len srším chuťou podeliť sa.

P.S. Všetkého veľa škodí.

streda, 6. mája 2009

Klamala by som.


Klamala by som, keby som vám tvrdila, že si cestou hnusným autobusom nevšímam nežné ligotavé repkové polia, ktoré sa kolíšu v rytme melódie, mojej melódie. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa v tom vetre nechcem kolísať v nich a s nimi. Rozprestrieť si tam šatku s hroznom, rajčinami, vodou... A to všetko v nej. Ligotavej a magickej. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi protiví žeravé slnko, ktoré mení moje vlasy z červených na oranžové. Klamala by som ti a tebe, keby som povedala, že sa dnes budem sústrediť na niečo iné, a nie na polia a moje lúky, ktoré dnes budú patriť MNE. Klamala by som, keby som vravela, že dnes nenavštívim Váh, možno si v ňom omočím nohy, poznáme sa dôverne. Klamala by som, keby vravím, že nemám chuť sa dnes porozprávať s Cezannom, nakreslil by repkové pole a moje jablko, do ktorého sa zahryznem na polceste objavovania hradu Čachtického. Nakreslil by môj smiech a šedo - sivú iskru v očiach odrážajúcu sa od pokojného Váhu.