Klamala by som, keby som vám tvrdila, že si cestou hnusným autobusom nevšímam nežné ligotavé repkové polia, ktoré sa kolíšu v rytme melódie, mojej melódie. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa v tom vetre nechcem kolísať v nich a s nimi. Rozprestrieť si tam šatku s hroznom, rajčinami, vodou... A to všetko v nej. Ligotavej a magickej. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi protiví žeravé slnko, ktoré mení moje vlasy z červených na oranžové. Klamala by som ti a tebe, keby som povedala, že sa dnes budem sústrediť na niečo iné, a nie na polia a moje lúky, ktoré dnes budú patriť MNE. Klamala by som, keby som vravela, že dnes nenavštívim Váh, možno si v ňom omočím nohy, poznáme sa dôverne. Klamala by som, keby vravím, že nemám chuť sa dnes porozprávať s Cezannom, nakreslil by repkové pole a moje jablko, do ktorého sa zahryznem na polceste objavovania hradu Čachtického. Nakreslil by môj smiech a šedo - sivú iskru v očiach odrážajúcu sa od pokojného Váhu.