utorok, 29. decembra 2009

Ani neviem, čo je dnes za deň.

Len by som zas niekam odišla. Lebo tu sa ligoce len chodník od mrazu po tme. Nič viac, nič vo mne sa neligoce. Vyšplhala by som sa na strom a za ucho si dala to biele pávie pierko. A mala by som ofinu a tá by mi padala do očí. A ja by som na ňu nadávala. A prinášalo by mi šťastie. To pierko. Lebo v určitých chvíľach som veľmi šťastná. Taká ako ľudia v nonstope o 02.00 ale ešte viac. Neligoceš sa, lebo sa iskríš, a to je viac. Chodníky bývajú takto v zime zradné. Iskra nie.

štvrtok, 24. decembra 2009

December. Zima.

Chcela by som, aby sa mi snívalo o Margaréte. Alebo aby som mala na sebe obrovské vzdušné šaty (biele) a behala bosá po snehu. To by som naozaj chcela. Primrznúť trochu.

streda, 2. decembra 2009

Dnes.

Dnešný deň si v diári krúžkujem oranžovou farbou. Veľa pre mňa znamenal.

Naučila som sa nenávidieť číslo 111.

Tak.

Totálne dokonalé postavy pôsobia ako schémy, skôr ako symboly než ľudia. Ich obraz je statický.

Táto postava je málo použiteľná v zložitejšom deji. Je stále rovnaká. Kombinujú sa rysy z dvoch - troch postáv a to je všetko.