Prsteň s asteroidom a mliečnou dráhou sľubuje mi.
pondelok 23. apríla 2012
Ráno, večer (Groch)
Rád sa dívam, civiem na svet naokolo.
Na slnko, mesiac za závesom z čipiek.
Na jas, prísvit okolo dverí, zárubní.
Na tvoju fotografiu na stene,
čo sa zjaví vo vesmíre ako blesk.
o
16:53
nedeľa 22. apríla 2012
lenivá léna
Zase nič. Od rána nič. Chuť ísť von - už sa zotmelo, už nie je také svetlo lebo už je tma. Rada píšem keď si ani na klávesnicu nevidím. Vidina scenára opäť padla. Namiesto neho si robím hrianky a ešte stále pijem "ten" čaj.
o
19:58
Porcelán a v ňom nič
Celý deň sa tak nenápadkom zmráka nad mestom ale neprší. Verím tomu, že v momente : ja, otvorenie vchodových dverí, dopad nôh na asfalt a prejdenie cez prechod - by pršať začalo. Ako vždy. Dva krát som už zmokla tento mesiac. Deň, kedy je svetlo tak zvláštne jemnopochmúrne. Deň, kedy som i ja tak zvláštne jemnopochmúrna. Jasmínový čaj. Dva krát do roka a práve dnes. Neviem prečo, strašne silno vonia, tak silno ako všetky veci naokolo mňa v poslednej dobe. Neviem už ani ako dlho sa lúhuje. Ja sa ale "lúhujem" až priveľmi. Viem si predstaviť seba. Tam vonku za oknom, na tom chodníku, v tom svetle, zmoknutú a s myšlienkami, ktoré by chceli poznať mnohí alebo nikto. A namiesto toho sa celý deň lúhujem v tomto byte, kde sa ozve za celý deň jedna veta. "Dobré ráno."
Dni, na ktoré čakám...
... Nechodia
Idem sa dogrcať z tej silnej vône toho pochmúrneho čaju.
Napísala by som si s tebou diktát. Ty by si diktoval a ja by som písala. Ty by si diktoval a ja by som písala. Až do zošedivenia. Až do smrti. Alebo až dokým by sme sa dopracovali k rannej vianočke a bielemu mliečku.
Máli sa mi. Všetkého sa mi máli.
o
19:20
pondelok 16. apríla 2012
holuby za oknom
Ten čas kedy sme spolu v posteli počúvali rozhlasové hry a za oknom pršalo. Ten kúsok z Teba mi chýba. S jeden a pol hodinovým posunom.
o
0:02
utorok 3. apríla 2012
Dekadencia
Chuť na dekadentný zafajčený večierok plný chlastu cigariet drog a roku 1969. Bez zábran.
o
15:50
Ligotavé pozlátko pod ním zhnitý staniol
Niekedy sa dostavia dni, keď sa ku mne dostane niečo. Nejaké malé pokušenie a ja mu neodolám. Je to akoby som do ruky mala chytiť nejaký trblietavý drahokam. Viem, tuším, že to nedopadne dobre a predsa to vždy spravím. Vždy. Môj život je plný pokušiteľských vecí. Nehovorím o ľuďoch.
A tak sa vo svojich 22 rokov vďaka týmto mojim malým tajným pokušeniam o ľuďoch dozvedám veci, o ktorých by si naozaj priali aby radšej zostali tajomstvom.
A tak sa vo svojich 22 rokoch dozvedám, že netreba veriť ani tej najbližšej osobe, o ktorej jedinej si myslím, že mi "hovorí pravdu".
Nuž a tak malá a naivná Tánička opäť padla na hubu a zistila akí sú ľudia v skutočnosti veľkí klamári a lužiari.
A tak som sa aspoň v 22 rokoch dozvedela, čo najviac na svete neznášam. Slovíčko veľmi jednoduché päťpísmenkové. Faloš.
"Asi je lepšie byť sama ako mať očakávania ktoré každý deň padajú."
o
15:12
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)