pondelok, 23. apríla 2012

sľubne sľubuje

Prsteň s asteroidom a mliečnou dráhou sľubuje mi.

Ráno, večer (Groch)


Rád sa dívam, civiem na svet naokolo.
Na slnko, mesiac za závesom z čipiek.
Na jas, prísvit okolo dverí, zárubní.
Na tvoju fotografiu na stene, 
čo sa zjaví vo vesmíre ako blesk.

nedeľa, 22. apríla 2012

lenivá léna

Zase nič. Od rána nič. Chuť ísť von - už sa zotmelo, už nie je také svetlo lebo už je tma. Rada píšem keď si ani na klávesnicu nevidím. Vidina scenára opäť padla. Namiesto neho si robím hrianky a ešte stále pijem "ten" čaj.

jaj


Lebo Ty si asi princ na bielom koni

Porcelán a v ňom nič

Celý deň sa tak nenápadkom zmráka nad mestom ale neprší. Verím tomu, že v momente : ja, otvorenie vchodových dverí, dopad nôh na asfalt a prejdenie cez prechod - by pršať začalo. Ako vždy. Dva krát som už zmokla tento mesiac. Deň, kedy je svetlo tak zvláštne jemnopochmúrne. Deň, kedy som i ja tak zvláštne jemnopochmúrna. Jasmínový čaj. Dva krát do roka a práve dnes. Neviem prečo, strašne silno vonia, tak silno ako všetky veci naokolo mňa v poslednej dobe. Neviem už ani ako dlho sa lúhuje. Ja sa ale "lúhujem" až priveľmi. Viem si predstaviť seba. Tam vonku za oknom, na tom chodníku, v tom svetle, zmoknutú a s myšlienkami, ktoré by chceli poznať mnohí alebo nikto. A namiesto toho sa celý deň lúhujem v tomto byte, kde sa ozve za celý deň jedna veta. "Dobré ráno."

Dni, na ktoré čakám... 
... Nechodia
Idem sa dogrcať z tej silnej vône toho pochmúrneho čaju.

Napísala by som si s tebou diktát. Ty by si diktoval a ja by som písala. Ty by si diktoval a ja by som písala. Až do zošedivenia. Až do smrti. Alebo až dokým by sme sa dopracovali k rannej vianočke a bielemu mliečku.

Máli sa mi. Všetkého sa mi máli.

Tak, jak Ti je?

Krásně.

pondelok, 16. apríla 2012

holuby za oknom

Ten čas kedy sme spolu v posteli počúvali rozhlasové hry a za oknom pršalo. Ten kúsok z Teba mi chýba. S jeden a pol hodinovým posunom.

utorok, 3. apríla 2012

i zem se za ní otočila

Bloncky

Blondínky sú akože viac úprimné, či ako?

Homme

Muž sedí na lavičke. Lavička sa nachádza v strede kruhu pučiacich stromov. V strede kruhu je muž.

To decko

To decko, čo mi poslalo nejakú kravinu. "Sprav si test. Dozvieš sa aká si povaha." To decko nemalo iste ani 13 rokov. Som biela. To decko ani nevie, čo spravilo.

Túto farbu majú radi ľudia otvorení, úprimní a nekompromisní, ktorí nič neodpustia sebe ani svojmu okoliu.

Tým, ktorý to ešte o mne nevedia

LEBO SOM PRIJEBANÁ PIČA

raz

Verím tomu, že raz to príde. Raz si zbalím všetky veci a odídem. Od Teba, od seba, od Vás. A možno to bude skôr ako ... raz ... a možno to vôbec neoľutujem. Najskôr však treba obhájiť titul, mám čas 3 mesiace.

taká si mi krásna canina rosa

Dekadencia

Chuť na dekadentný zafajčený večierok plný chlastu cigariet drog a roku 1969. Bez zábran.

?

Čo mi teraz zostáva? To čo vždy. Napiť sa vody, dať si cigu a ísť si ľahnúť s pocitom toho, že keď vstanem, tak to možno prejde. Možno to bude lepšie.

Sama tomu neverím.

Ligotavé pozlátko pod ním zhnitý staniol

Niekedy sa dostavia dni, keď sa ku mne dostane niečo. Nejaké malé pokušenie a ja mu neodolám. Je to akoby som do ruky mala chytiť nejaký trblietavý drahokam. Viem, tuším, že to nedopadne dobre a predsa to vždy spravím. Vždy. Môj život je plný pokušiteľských vecí. Nehovorím o ľuďoch.

A tak sa vo svojich 22 rokov vďaka týmto mojim malým tajným pokušeniam o ľuďoch dozvedám veci, o ktorých by si naozaj priali aby radšej zostali tajomstvom.

A tak sa vo svojich 22 rokoch dozvedám, že netreba veriť ani tej najbližšej osobe, o ktorej jedinej si myslím, že mi "hovorí pravdu".

Nuž a tak malá a naivná Tánička opäť padla na hubu a zistila akí sú ľudia v skutočnosti veľkí klamári a lužiari.

A tak som sa aspoň v 22 rokoch dozvedela, čo najviac na svete neznášam. Slovíčko veľmi jednoduché päťpísmenkové. Faloš.

"Asi je lepšie byť sama ako mať očakávania ktoré každý deň padajú."

R

Len jednému človeku na tejto planéte môžem veriť. Si to Ty Radka.