sobota 23. októbra 2010
Piatok večer.
zasnežená krajina.
Je to tvoja perina,
úsmev v roztvorenom okne.
Je to moje telo,
položené ledabolo.
Je to moje telo,
čo roztaví tvoj sneh.
Všetko je modré, všetko je modré
pod vodou.
Maroš Hečko
štvrtok 21. októbra 2010
Martin Ondrejka
Mal som veselý život,
na dedine som ho celý strávil.
Na vodné mlynky som deti vábil,
drevo bolo mojou zábavou aj obživou.
Ale zaujímal ma vesmír, vravieval som si, že by to tam mali poriadne preskúmať,
hviezdny prášok by sa dal voľako zužitkovať.
A slnko je podľa mňa stále zo zlata,
aj môj glóbus bola zem guľatá.
Bol som rezbár, stolár, lesník,
sadil som stromy a spieval si v lese ako malý stehlík.
Tú vôňu som miloval,
lásku do dreva ukladal.
Etela Martinčeková
Spomínam na to, keď som bola mladá,
švárna a krásna,
zuby som mala jak cesnaky a vlasy po zem,
dlhé čierne do vrkoča zapletené.
Muž mi zomrel v bitke,
zostala som sama s deťmi,
starala sa o ne, boli to moje malé kvietky.
Bývalo nás tu osem, živo tu bolo,
čo mi však na starobu zostalo?
Keď som sama dožívala, na dietky len spomínala,
pýtala som sa seba samej, načo sa ľudia vlastne berú,
keď v starom veku tak či onak osirejú.
Teraz tu ležím sama pri nebohom mužovi,
ktorého som takmer nepoznala, bo sme boli hroznou vojnou odlúčení.
Staré deti mi sem z ruží vence nosia,
no ani slzu za mňa nepustia.
A ja sa ešte aj po smrti narevem,
dobre mi je tak ako je,
v hrobe navždy už zostanem.