štvrtok 21. októbra 2010

Etela Martinčeková

Spomínam na to, keď som bola mladá,

švárna a krásna,

zuby som mala jak cesnaky a vlasy po zem,

dlhé čierne do vrkoča zapletené.

Muž mi zomrel v bitke,

zostala som sama s deťmi,

starala sa o ne, boli to moje malé kvietky.

Bývalo nás tu osem, živo tu bolo,

čo mi však na starobu zostalo?

Keď som sama dožívala, na dietky len spomínala,

pýtala som sa seba samej, načo sa ľudia vlastne berú,

keď v starom veku tak či onak osirejú.

Teraz tu ležím sama pri nebohom mužovi,

ktorého som takmer nepoznala, bo sme boli hroznou vojnou odlúčení.

Staré deti mi sem z ruží vence nosia,

no ani slzu za mňa nepustia.

A ja sa ešte aj po smrti narevem,

dobre mi je tak ako je,

v hrobe navždy už zostanem.