Podľa povesti sa všetko, čo spadne do rieky - listy, hmyz, vtáčie perá - premení na kamene, ktoré dláždia jej koryto. Kiežby som si mohla vytrhnúť srdce z hrude, hodiť ho do prúdu a navždy sa zbaviť bolesti, smútku a spomienok. Na brehu Piedra som si sadla a plakala. V mrazivom chlade ma na tvári studili slzy, ktoré splývali s ľadovým prúdom rieky predo mnou. Niekde se táto rieka vlieva do inej, potom do ďaľšej, a nakoniec - ďaleko od mojich očí a srdca - sa všetky tieto vody vlejú do mora. Nech aj moje slzy plynú do diaľky, aby môj milý nikdy nevedel, že som ich kvôli nemu preliala. Nech plynú do diaľky a s nimi aj spomienka na rieku, kláštor, kostol v Pyrenejách, ranný opar, na cestu, ktorú sme prešli spoločne. Spomienka na cesty, hory a lúky mojich snov - snov, o ktorých sa mi snívalo bez toho, aby som o tom vedela.
CIAO CIAO SWEETHEART