pondelok 31. januára 2011

Paree bisou bisou



flâner dans les rues

Pustila som si St. Germain. Hudba je skoro taká krásna ako časť Paríža s rovnakým názvom.

To, že toto je moje osudové mesto som vedela dávno pred príchodom do Paríža. So sprievodcom z Reflexu a dobrým kamarátom po boku som si s nadšením sadala do lietadla.

Kúpiť letenky sme sa rozhodli spoločne cez leto. Po tom, čo sme všetko zaplatili, vybavili a ja som si slastne vydýchla sme si spolu slastne štrngli Martellom. Cesta nebola náročná, netrvala dlho, no unavila ma. Počas našej prepravy z letiska som zaspala v autobuse. Prebudila som sa na to, ako ma kamarát budí so slovami – „Táni, toto už je Paríž“, v okamihu som bola čulá. Pamätám si ako som začala sledovať nočné ulice, stromy v zástupoch, dopravné značky...

Quentin, u ktorého sme spali, nám odporučil metro, ktoré jazdilo prevažne nad zemou. Myslela som na svoje myšlienky, keď sa z čista jasna predo mnou zjavila v celej svojej paráde Tour Eiffel. Vtedy som prvý krát začala vnímať Paríž.

Prišlo ráno a ja som si postupne začala uvedomovať, že toto mesto je naozaj „moje“. Bývali sme na Rue Daguerre, na ktorej mimochodom býva aj Agnès Varda a neďaleko i Charlotte Gainsbourg. Ulica ožívala každou hodinou viac a viac. Prekvapilo ma, že slnko tam vychádza o čosi neskôr ako u nás. O 11 doobeda to tam vyzeralo ako tu o ôsmej ráno. Všade sme mali možnosť vidieť čerstvé kuriatka, dubáky, syry, cestoviny, ryby, kvety, etc.

Po francúzsky som vedela tak bonjour, au revoir a ešte pár milých slov. Okrem toho, ako som zistila pri prvej hodine francúzštiny po mojom návrate, som všetky slová vyslovovala zle, pretože posledné písmenko sa nečíta. Takže tak.

Predstavte si môj prvý nákup. Trvalo chvíľu, kým sme našli trafiku. S buchotom srdca otváram dvere a hovorím: „BonžúR, GaluáS, mersi, orevuáR.“ Po dni som už vychytala aspoň prízvuk, takže som bola frajerka.

Videli sme veľa zaujímavých vecí, z ktorých všetky nebudem zmieňovať už len z toho dôvodu, že si myslím, že vnímam „zaujímavé veci“ inak ako ostatní ľudia. Príklad : najviac z celého Paríža ma potešil malý kúsok papieriku. Bol to nákupný zoznam, ktorý niekto zabudol v obchode. Stálo na ňom:



Počas ubiehajúcich dní som pochopila, že je pekné ísť na výlet s kamarátom, no moje osudové mesto by som si asi viac vychutnala sama. Ako žena, ktorá sa rada prechádza, pozoruje listy stromov, rada navštívi parížsky second – hand (mimochodom, stoja naozaj za to a nakupuje tam plno parížskych žien), počúva jazyk, ktorý ju tak nesmierne priťahuje, číta na lavičke v parku knihu, cíti vône, rozplače sa pri pohľade na toto mesto, vychutnáva si vo francúzskom metre španielsku hudbu a nadáva na to, aká drahá je tu káva. Iste pochopíte milé dámy, že niektoré aktivity s vami muži nezvládajú. Výnimka potvrdzuje pravidlo, a preto som sa zaprisahala, že pri ďaľšej návšteve (áno, Paríž je naozaj mesto, do ktorého sa budete chcieť stále vracať) so sebou vezmem jednoznačne LEN svôjho homme fatal (alebo kamošku, ktorá je taktiež ideálnym spoločníkom) v tom lepšom prípade, no a v tom „horšom“ pôjdem sama.

Patrím medzi ľudí, ktorých nenapĺňa celodenná návšteva Louvru, nákupy na Champs – Elysées, sedenie v presklennej kaviarni a cucanie kávy za 100 euro alebo plavba po Seine. Preto som bola nadšená, keď nás Quentin zobral do časti, v ktorej žijú sprayeri. Neďaleko odtiaľ som zažila aj svoje prvé parížske „appy ours“. Odporúčam ochutnať černicový cassis. Mňam. A odporúčam ochutnať tiež francúzsky prízvuk. Miam miam.

V podstate som rada, že sme obehali také tie základné pamiatky, ktoré pozná každý z kníh. No asi len kvôli tomu, že pri ďaľšej návšteve sa budem môcť sústrediť výhradne na to, čo som ešte nevidela a chcem vidieť (napr. všetky vintage obchody, ktorých adresy som nedávno získala). Netvrdím, že kanál Saint Martin nie je zaujímavý, no podľa mňa nestačí okolo neho len prejsť. Fascinoval ma výhľad zo Sacre Coeur, no neverím tomu, že toto je jediné krásne miesto s výhľadom na Paríž.


Zhodou okolností som dnes v TV pozerala nejaký program o pútiach. Takých pútiach, aké sa napr. robia do Santiaga de Compostela. Že či je rozdiel medzi pútnikom a tulákom. Ževraj tulák nemá cieľ. Neverím. Tulákovým cieľom je vidieť, cítiť, poznať, chytiť, porozprávať sa, spadnúť na hubu, oprášiť sa a ísť ďalej. Mojim cieľom bolo vidieť čvachtajúce sa holuby vo vode, ktorá tečie popri chodníkoch (áno, presne ako v Amélii), vidieť výklady, kúpiť si bagetu, palacinky, zastaviť sa a len tak stáť, vychutnať si ulice plné kvetov. Najviac som sa chcela vyhnúť tomu, aby sme sa riadili podľa mapy. Chcela som sa stratiť. Raz sa mi to skoro aj podarilo. Škoda, že len skoro.

Paríž je krásne mesto plné krásnych ľudí, preto sa nečudujem ich nevrlosti voči nafúkaným, namysleným individualitám. Skoro by som zabudla na to, ako som sa raz ocitla v moslimskej štvrti plnej mužov modliacich sa na zemi. V úmysle vyhnúť sa im sme skončili v akejsi africkej štvrti. Multikulti mesto, hovorím si.

Hľadela som na mapu a nadávala som v duchu na samú seba, koľko vecí premeškám. Samozrejme, toto je ďaľší dôvod, prečo sa vrátiť späť. A nie je jediný. Ten pocit šťastia, ktorý ma zapĺňal pri každom kroku inou ulicou sa snáď ani nedá opísať. Milujem toto mesto kvôli tomu, že nie je plné mrakodrapov, nestratilo ani po toľkých rokoch svojho ducha, pomedzi budovy na zem dopadajú slnečné lúče, ktoré dodávajú tak strašne veľkú energiu, že to snáď ani nie je možné. A to slnko si treba vychutnať cez leto. Ako aj Paríž. Zima má pre mňa veľké čaro ale je rozdiel medzi mrznutím v kabáte a sedením pri kanáli v šatoch s nohami vo vode, nie? Vietor, slnečné okuliare, sveter v ruke, káva, „Galuáska“, uši a oči dokorán a hlavne St. Germain. Už len to povestné „la mer“ chýba.