Práve myslím na to, že potrebujem vo svojom živote obrovskú stabilitu, ktorá ma podrží, odvedie moje bezmocné myšlienky niekam preč. Pod vodopád. Ja sa usmejem a budem spokojná. Nebudem síce vládať dýchať do kopca, ale takmer na všetko sa dá zvyknúť. Nastálo. Naživot. Naboha. Večne.
„Od šťastia ma delí výkrik snov.“
Potrebujem energiu, inšpiráciu, vášeň. Akútne. Potrebujem obrovskú iskru. Tak ako nikdy predtým. A áno, som podgurážená, no napriek tomu viem, čo píšem. Dnes naozaj nerozumiem tomu, prečo ľudia neustále na niečo čakajú. All darts are pointing to YES. Prečo čakať? Kvôli čomu?
Na koho?