Asi tak šesť krát do roka ma potešíte svojou magicko/neopísateľnou prítomnosťou niekde v uliciach tohto Starého Brna. Poznám Vaše meno. Mihalnice sa mi dotýkajú spodného viečka, pretože Vy ste ten jediný, pred ktorým sa hanbím. Hľadíte na mňa, vždy vždy vždy. Cítim to. Niekedy sa nám vzdušné linky pohľadov stretnú a to je to najväcšie a zároveň najkrajšie zlo tohto mesta. Čo spôsobuje to, že Vás mám zafixovaného v hlave ako nejakú rovnicu zo základnej školy? Pämatám si ju doteraz. Ste tam, stali ste sa súčasťou mňa, bez toho aby ste o tom vedeli. Ticho hľadíte. Chcem vedieť, čo si myslíte. Čo všetko je za tými očami. A za mojimi? Nič zvláštnejšie nepoznám.
Pohľady na uliciach.